História, technológia a modelárske spracovanie
Zimmerit patrí medzi najznámejšie ochranné nátery používané na nemeckých obrnených vozidlách počas druhej svetovej vojny. Tento článok približuje vznik Zimmeritu, jeho zloženie, spôsob aplikácie, využitie na jednotlivých typoch bojovej techniky, dôvody jeho zavedenia aj ukončenia výroby, povojnové testovanie v iných krajinách a jeho význam v plastikovom modelárstve.
Obsah
- Pôvod názvu
- Čo bol Zimmerit?
- Funkčnosť
- Zloženie
- Aplikácia
- Vzhľad
- História
- Na akú techniku sa nanášal Zimmerit?
- Bojové tanky
- Stíhače tankov a samohybné delá
- Továrenské vzory
- Opravy v poľných podmienkach
- Zaujímavosti
- Čas vytvrdzovania pasty
- Vplyv na hmotnosť vozidla
- Prečo mal Zimmerit vlnitý povrch?
- Miesta bez Zimmeritu
- Neplánovaný kamuflážny efekt
- Zúfalstvo na konci vojny
- Fámy
- Nasadenie Zimmeritu na jednotlivých frontoch
- Východný front
- Západný front
- Taliansky front
- Africký front
- Významné divízie v Normandii
- Vplyv bahna a mrazu na východnom fronte
- Zimná kamufláž tankov so Zimmeritom na východnom fronte
- Zimmerit a iné krajiny
- Veľká Británia a povojnové testy
- Ako prebiehalo britské testovanie
- Sovieti
- Spojené štáty americké a improvizácia v Pacifiku
- „Improvizovaný Zimmerit“ amerických posádok
- Kanada
- Modelovanie
- Ručná tvorba pomocou tmelu a nástrojov
Pôvod názvu
Názov Zimmerit bol odvodený od berlínskej chemickej spoločnosti Chemische Werke Zimmer & Co., ktorá túto antimagnetickú pastu vyvinula.
Nemecká armáda mala vo zvyku pomenovávať špecifické chemické produkty a materiály podľa spoločností, ktoré vlastnili patent na ich výrobu. Keďže firma Chemische Werke Zimmer & Co. pôvodne dodávala armáde rôzne ochranné a antikorózne nátery a v roku 1943 predstavila receptúru tejto bariérovej zmesi, nový produkt dostal obchodný názov Zimmerit.
Samotnú masovú výrobu pasty však neskôr z dôvodu obrovského dopytu licenčne zabezpečovala strojárska a chemická korporácia I.G. Farben. Napriek tomu sa pôvodný názov používal počas celej vojny a zachoval sa až do súčasnosti.
Čo bol Zimmerit?
Zimmerit bola špeciálna antimagnetická pasta, ktorú nacistické Nemecko nanášalo na pancier tankov a ďalších obrnených bojových vozidiel počas druhej svetovej vojny.
Jej hlavnou úlohou bolo zabrániť nepriateľskej pechote pripevniť magnetické míny priamo na oceľový pancier vozidla. Drsný povrch vytváral mechanickú bariéru, ktorá zväčšovala vzdialenosť medzi magnetom míny a pancierom, čím výrazne znižovala jeho priľnavosť.
Funkčnosť
Po nanesení vytvorila pasta približne 6 mm hrubú vrstvu, ktorá zväčšila vzdialenosť medzi magnetom míny a oceľovým pancierom. Tým sa oslabil účinok magnetického poľa a magnetická mína sa na vozidle nedokázala spoľahlivo udržať.
Treba zdôrazniť, že Zimmerit magnetické pole neblokoval ani nerušil. Fungoval čisto ako mechanická bariéra, ktorá zabránila dostatočne silnému kontaktu magnetu s oceľovým pancierom.
Zloženie
Zimmerit tvorila zmes síranu bárnatého, sulfidu zinočnatého, pilín, spojiva na báze polyvinylacetátu (PVA) a ďalších prísad. Presné pomery jednotlivých zložiek zostali počas vojny predmetom výrobného tajomstva.
Aplikácia
Pasta sa nanášala predovšetkým vo výrobných závodoch, v niektorých prípadoch aj v poľných podmienkach počas opráv poškodenej techniky.
Aplikovala sa vo viacerých vrstvách a následne sa vytvrdzovala pomocou letlampy. Po úplnom vytvrdnutí vznikol pevný a odolný povrch.
Vzhľad
Po vytvrdnutí mal Zimmerit charakteristický zvrásnený povrch. V závislosti od výrobcu sa používali rôzne vzory – najčastejšie rýhovaný, vaflový alebo štvorčekový. Okrem praktickej funkcie tieto vzory dnes pomáhajú historikom aj modelárom identifikovať výrobcu konkrétneho vozidla.
História
Zimmerit sa začal používať v lete roku 1943.
Jeho praktický význam bol však menší, než nemecké velenie pôvodne očakávalo. Spojenci totiž ručné magnetické míny proti obrnenej technike používali iba vo veľmi obmedzenej miere.
V septembri 1944 bolo nanášanie Zimmeritu oficiálne zastavené. Dôvodom boli rozšírené fámy o jeho možnej horľavosti, ale aj snaha urýchliť výrobu obrnených vozidiel a znížiť výrobné náklady.
Na akú techniku sa nanášal Zimmerit?
Antimagnetická pasta Zimmerit sa nanášala takmer výhradne na nemecké tanky, stíhače tankov a samohybné delá strednej a ťažkej kategórie vyrábané od augusta 1943 do septembra 1944.
Náter sa aplikoval predovšetkým na vozidlá s uzavretou korbou, pri ktorých existovalo riziko útoku nepriateľskej pechoty pomocou magnetických mín.
Bojové tanky
Panzer III
Zimmerit sa aplikoval iba na posledné výrobné verzie a na prestavané veliteľské vozidlá.
Panzer IV
Zimmerit niesli verzie Ausf. H a Ausf. J. Na jeden tank sa spotrebovalo približne 100 kg pasty.
Panther
Verzie Ausf. A a Ausf. G dostávali Zimmerit štandardne už vo výrobe. Na jedno vozidlo sa spotrebovalo približne 160 kg pasty.
Tiger I
Zimmerit sa nanášal na stredné a neskoré výrobné série od polovice roku 1943. Spotreba pasty bola zo všetkých sériovo vyrábaných tankov najvyššia a dosahovala približne 200 kg.
Tiger II (King Tiger)
Pastu dostávali iba rané produkčné vozidlá s takzvanou vežou Porsche a prvé sériové tanky vybavené vežou Henschel.
Stíhače tankov a samohybné delá
StuG III a StuG IV
Tieto útočné delá patrili medzi vozidlá, na ktorých sa Zimmerit objavoval veľmi často. Vozidlá StuG III vyrobené spoločnosťou Alkett sú známe svojím charakteristickým vaflovým vzorom.
Jagdpanzer IV
Stíhač tankov postavený na podvozku Panzer IV.
Jagdpanther
Stíhač tankov na podvozku Panther. Zimmerit sa aplikoval iba na rané výrobné série.
Jagdtiger
Najťažší nemecký stíhač tankov druhej svetovej vojny. Pastu dostalo len niekoľko vozidiel z počiatočnej výroby, predovšetkým verzie s podvozkom Porsche.
Brummbär (Sturmpanzer IV)
Ťažké útočné delo určené na priamu podporu pechoty.
Elefant (Ferdinand)
Počas modernizácie približne 48 vozidiel na prelome rokov 1943 a 1944 dostali tieto stroje novú guľometnú vežičku a kompletný náter Zimmerit.
Ľahké vozidlá, otvorené stíhače tankov (napríklad Marder alebo Nashorn) či polopásové transportéry Sd.Kfz. 251 dostávali Zimmerit iba výnimočne. Vo väčšine prípadov išlo o úpravy vykonané v poľných podmienkach z iniciatívy samotných posádok.
Továrenské vzory
Jednotlivé nemecké továrne používali pri nanášaní Zimmeritu vlastné charakteristické vzory. Dnes práve tieto rozdiely pomáhajú historikom aj modelárom identifikovať výrobcu konkrétneho vozidla.
Rozdiely medzi jednotlivými vzormi nespočívali iba vo vzhľade. Každá továreň používala odlišné nástroje a pracovné postupy, ktoré ovplyvňovali rýchlosť aj efektivitu nanášania.
Rýhovaný (stĺpcový) vzor
Najrozšírenejší vzor používaný spoločnosťami Henschel (Tiger I a Tiger II) a M.A.N. (Panther). Povrch tvorili zvislé ryhy prerušované vodorovnými radmi.
Vaflový vzor
Typický výhradne pre továreň Alkett, výrobcu útočných diel StuG III. Pasta sa nanášala pomocou štvorcovej pečiatky s mriežkou, ktorá vytvárala vzhľad pripomínajúci oblátku alebo vafľu.
Štvorčekový (kockovaný) vzor
Používala ho spoločnosť MIAG pri výrobe stíhačov tankov Jagdpanther. Povrch bol rozdelený na malé štvorce alebo obdĺžniky vytvorené pravidelným otláčaním nástroja.
Hráškový (bodkovaný) vzor
Veľmi vzácny variant objavujúci sa na obmedzenom počte tankov Panther vyrobených spoločnosťou Daimler-Benz. Povrch tvorili drobné bodky pripomínajúce kvapky alebo zrnká.
Tento experimentálny spôsob nanášania patrí medzi najmenej zdokumentované varianty Zimmeritu. Dochovalo sa len veľmi málo jednoznačných fotografií z obdobia vojny a väčšina informácií pochádza z povojnových správ a analýz poškodených vozidiel.
Tanky Panther z výrobných závodov Daimler-Benz napokon dostali štandardizovaný štvorčekový, respektíve mriežkovaný vzor s drsnou textúrou bez výrazných vodorovných rýh, ktorý sa stal pre túto továreň charakteristický.
Opravy v poľných podmienkach
Nemecká armáda dodávala na front náhradné opravné sady v plechoviciach, aby posádky a poľné dielne (Werkstattkompanie) mohli poškodený Zimmerit opraviť aj mimo výrobných závodov.
Postup opravy v poli
Očistenie povrchu
Pred samotnou opravou bolo potrebné odstrániť všetky uvoľnené alebo odlomené časti starej pasty. Oceľový pancier sa následne dôkladne očistil od blata, mastnoty a hrdze, aby nová vrstva dobre priľnula.
Nanášanie zmesi
Zimmerit sa dodával vo forme hustej pasty, ktorá sa pred aplikáciou často riedila prchavým rozpúšťadlom, najčastejšie acetónom. Na pancier sa nanášal bežnými murárskymi špachtľami, spravidla v dvoch vrstvách.
Vytvorenie vzoru
Na obnovenie pôvodného rýhovaného alebo kockovaného vzoru vojaci používali ručne vyrobené zubaté špachtle, prípadne obyčajné hrebene alebo iné improvizované nástroje.
Sušenie
Vo výrobných závodoch sa Zimmerit vytvrdzoval pomocou veľkých benzínových horákov. V poľných podmienkach však takéto vybavenie často nebolo k dispozícii alebo jeho použitie predstavovalo zbytočné riziko. Posádky preto nechávali opravené miesta schnúť prirodzene na vzduchu, čo mohlo trvať aj niekoľko dní.
V neskorších fázach vojny sa poľné opravy vykonávali čoraz zriedkavejšie. Dôvodom bol nedostatok materiálu aj neustály tlak na rýchle nasadenie vozidiel do boja. Ak bol Zimmerit poškodený zásahom šrapnelu alebo strely, posádky poškodené miesto často iba natreli štandardnou kamuflážnou farbou alebo odkrytý pancier zamaskovali blatom, konármi či maskovacími sieťami.
Zaujímavosti
Čas vytvrdzovania pasty
Pri prirodzenom schnutí potreboval Zimmerit približne šesť až osem dní, kým úplne vytvrdol. Takáto dlhá doba však bola počas vojny neprijateľná, pretože obrnené vozidlá bolo potrebné čo najskôr odosielať na front.
Prvá vrstva
Prvá vrstva s hrúbkou približne 2 mm sa naniesla na pancier, nechala sa približne štyri hodiny schnúť a následne sa prepálila letlampou. Tým sa odstránila vlhkosť aj zvyšky benzénového rozpúšťadla.
Druhá vrstva
Po nanesení druhej vrstvy s hrúbkou približne 4 mm sa do povrchu vytvoril požadovaný vzor a pasta sa opäť vytvrdila pomocou letlampy.
Aj napriek tomuto postupu trvalo úplné preschnutie pred expedíciou vozidla z výroby ešte niekoľko dní. Práve zdĺhavý výrobný proces patril medzi dôvody, pre ktoré bolo používanie Zimmeritu v septembri 1944 ukončené.
Vplyv na hmotnosť vozidla
Hoci vrstva Zimmeritu pôsobila masívnym dojmom, po odparení vody a rozpúšťadiel stratila časť svojej hmotnosti. Výsledný prírastok hmotnosti bol vzhľadom na celkovú hmotnosť obrneného vozidla zanedbateľný a nemal merateľný vplyv na jeho jazdné vlastnosti ani opotrebovanie podvozka.
Prečo mal Zimmerit vlnitý povrch?
Často sa možno stretnúť s názorom, že charakteristické ryhy slúžili na maskovanie vozidla. V skutočnosti bol dôvod oveľa jednoduchší.
Keby Nemci naniesli na celý tank súvislú hladkú vrstvu s hrúbkou približne 6 mm, spotrebovali by podstatne viac materiálu a zvýšila by sa aj hmotnosť vozidla.
Rýhovaný alebo kockovaný povrch zabezpečil, že magnet míny sa dotýkal iba vrcholov výstupkov, čím zostával v dostatočnej vzdialenosti od oceľového panciera. Rovnaký ochranný účinok sa tak dosiahol s výrazne menšou spotrebou materiálu.
Miesta bez Zimmeritu
Zimmerit sa nikdy nenanášal na celý tank.
Pokrývali sa iba miesta, ku ktorým sa mohol dostať nepriateľský pešiak – boky korby, predná časť korby a veža.
Horná časť motorového priestoru, strecha veže, náradie ani náhradné články pásov zostávali bez antimagnetického náteru.
Neplánovaný kamuflážny efekt
Hoci to nebolo jeho hlavným účelom, drsný matný povrch Zimmeritu rozptyľoval dopadajúce svetlo.
Tanky potiahnuté touto pastou sa na priamom slnku menej leskli, čo posádkám uľahčovalo maskovanie a sťažovalo ich spozorovanie zo vzduchu.
Zúfalstvo na konci vojny
Po oficiálnom ukončení používania Zimmeritu v septembri 1944 zostalo na fronte množstvo vozidiel bez akejkoľvek antimagnetickej ochrany.
Niektoré posádky, ktoré sa stále obávali útokov magnetickými mínami, začali v poľných podmienkach experimentovať s obyčajným stavebným betónom. Takéto riešenie však výrazne zvyšovalo hmotnosť vozidla a zbytočne zaťažovalo podvozok aj prevodové ústrojenstvo.
Fámy
Počas používania Zimmeritu sa medzi nemeckými vojakmi aj technickým personálom začala šíriť fáma, že pasta môže po zásahu projektilom vzbĺknuť a spôsobiť požiar celého vozidla.
Tieto obavy sa objavili najmä v septembri 1944 a súviseli s prítomnosťou prchavých rozpúšťadiel, predovšetkým benzénu, v ešte úplne nevytvrdnutej paste.
Neskoršie skúšky však ukázali, že správne vytvrdený Zimmerit bol prakticky nehorľavý.
Prečo táto fáma vznikla?
Vzniku tejto predstavy napomohla kombinácia viacerých okolností.
Urýchlená výroba
Ku koncu vojny čelili nemecké továrne obrovskému tlaku na zvyšovanie výroby obrnenej techniky.
Proces schnutia Zimmeritu sa preto často skracoval. Ak bolo vozidlo odoslané na front príliš skoro, vo vnútorných vrstvách pasty mohli zostať zvyšky neodpareného benzénu.
Pri zásahu zápalnou alebo stopovacou muníciou potom mohlo dôjsť ku krátkodobému vzplanutiu týchto výparov. Nehorel však samotný Zimmerit, ale zvyšky rozpúšťadla ukryté pod jeho povrchom.
Psychologický efekt
Frontoví vojaci často pozorovali horiace nemecké tanky, ktoré boli zasiahnuté do palivových nádrží alebo muničných skladov.
Keďže na ich pancieri sa nachádzala obhorená vrstva Zimmeritu, vznikol mylný dojem, že požiar spôsobil práve antimagnetický náter.
V skutočnosti išlo iba o následok požiaru, nie o jeho príčinu.
Reakcia nemeckého velenia
Správy o údajnej horľavosti Zimmeritu bralo nemecké velenie veľmi vážne.
Dňa 9. septembra 1944 preto vydalo rozkaz okamžite zastaviť jeho nanášanie na novo vyrábané obrnené vozidlá.
Rozhodnutie však nebolo motivované iba obavami z požiarov. Významnú úlohu zohrával aj čas potrebný na aplikáciu pasty a rastúca potreba urýchliť výrobu tankov.
Armádne skúšky
V novembri 1944 uskutočnila nemecká armáda sériu testov na ukoristenom tanku T-34, ktorý bol potiahnutý vrstvou Zimmeritu.
Počas skúšok sa používali rôzne druhy munície vrátane fosforových zápalných striel.
Výsledky potvrdili, že správne vytvrdený Zimmerit nehorel.
Napriek tomu sa jeho výroba už nikdy neobnovila.
V tom čase si totiž nemecké velenie uvedomovalo, že Spojenci magnetické míny proti obrneným vozidlám používajú iba výnimočne a pokračovanie výroby tejto časovo náročnej ochrannej vrstvy už neprinášalo očakávaný vojenský prínos.
Nasadenie Zimmeritu na jednotlivých frontoch
Nemecké tanky a obrnené vozidlá pokryté pastou Zimmerit bojovali na troch hlavných európskych frontoch od leta 1943 až do samotného konca druhej svetovej vojny v máji 1945.
Keďže sa pasta nanášala priamo vo výrobných závodoch na všetky nové stredné a ťažké obrnené vozidlá, tanky boli odosielané k jednotlivým jednotkám bez ohľadu na to, na ktorý front smerovali.
Tri hlavné bojiská
Východný front
Na východnom fronte bolo nasadenie Zimmeritu najrozsiahlejšie. Vozidlá s týmto náterom zasiahli už do záverečných fáz bitky pri Kursku (neskoré leto 1943) a následne bojovali počas obranných ústupov cez Ukrajinu, Bielorusko a Poľsko až po záverečné boje o Berlín.
Práve na tomto fronte Sovieti ukoristili prvé tanky Tiger a Panther so Zimmeritom, ktoré následne podrobili podrobnému skúmaniu a testovaniu.
Západný front (Normandia a Ardeny)
Po vylodení Spojencov v Normandii v júni 1944 bola väčšina nemeckých tankov, najmä vozidlá tankových divízií Waffen-SS a Wehrmachtu vybavené tankmi Panther a Tiger I, pokrytá továrensky naneseným Zimmeritom.
Spojeneckí vojaci sa s týmto náterom stretávali denne počas bojov v normandskom bocage a neskôr aj počas nemeckej ofenzívy v Ardenách v decembri 1944.
Taliansky front
Tanky so Zimmeritom bojovali aj v náročnom horskom teréne Talianska. Nasadené boli predovšetkým počas obranných bojov na Gustavovej línii vrátane bitky o Monte Cassino a neskôr na Gótickej línii.
Proti Spojencom tu stáli napríklad aj ťažké stíhače tankov Elefant (Ferdinand), ktoré dostali náter Zimmerit počas zimnej modernizácie na prelome rokov 1943 a 1944.
Africký front
Na africkom fronte, konkrétne v Tunisku, sa Zimmerit nikdy nepoužíval. Afrikakorps kapituloval už v máji 1943, zatiaľ čo nanášanie Zimmeritu v nemeckých továrňach sa začalo až v auguste toho istého roku.
Významné divízie v Normandii
Počas bojov v Normandii v lete 1944 boli tanky so Zimmeritom zastúpené v najelitnejších nemeckých formáciách, ktoré čelili spojeneckej invázii. Keďže išlo o vozidlá dodané v období vrcholnej výroby Zimmeritu, takmer každá obrnená divízia nasadená v tejto oblasti mala vozidlá vybavené týmto antimagnetickým náterom.
12. tanková divízia SS „Hitlerjugend“
Táto divízia bola vo veľkej miere vybavená tankmi Panther a Panzer IV. Jej vozidlá mali kompletne nanesený továrenský Zimmerit a zvádzali ťažké boje o mesto Caen.
1. tanková divízia SS „Leibstandarte SS Adolf Hitler“
Elitná jednotka nasadená proti spojeneckému vylodeniu. Tanky Panther a Panzer IV boli vybavené rýhovaným vzorom Zimmeritu.
2. tanková divízia (Wehrmacht)
Jedna z najsilnejších tankových divízií Wehrmachtu v Normandii. Jej tanky Panther, vyrobené spoločnosťou M.A.N., niesli charakteristický zvisle rýhovaný antimagnetický náter.
101. ťažký tankový prápor SS
(schwere SS-Panzerabteilung 101)
Samostatná jednotka ťažkých tankov Tiger I, ku ktorej patril aj najznámejší tankový veliteľ Michael Wittmann.
Fotografie jeho legendárneho tanku Tiger I s taktickým číslom 007, v ktorom padol, jasne zobrazujú hlbokú, miestami odlupujúcu sa textúru rýhovaného Zimmeritu na veži aj korbe.
Vplyv bahna a mrazu na východnom fronte
Na východnom fronte čelil Zimmerit extrémnym klimatickým podmienkam, najmä obdobiam jarného a jesenného bahna (rasputica) a krutým ruským mrazom. Tieto podmienky mali výrazný vplyv na jeho funkčnosť aj životnosť.
Zbytočnosť počas rasputice
Počas obdobia rasputice boli nemecké tanky často až po pás obalené hustým, lepkavým ruským černozemom. Blato úplne vyplnilo vlnitú štruktúru Zimmeritu na podvozku a bokoch korby, čím vytvorilo prirodzenú hrubú mechanickú bariéru.
V takýchto podmienkach bol Zimmerit prakticky zbytočný, pretože nepriateľský vojak by cez vrstvu bahna nedokázal magnetickú mínu spoľahlivo pripevniť na oceľový pancier ani bez jeho prítomnosti.
Poškodenie vplyvom mrazu
Po úplnom vytvrdnutí bol Zimmerit pomerne krehký a svojimi vlastnosťami pripomínal tvrdú omietku alebo betón. Po zásahoch črepinami, strelami alebo nárazoch do stromov sa v ňom vytvárali praskliny.
Počas jesene do týchto drobných trhlín zatekala voda. Keď následne udreli silné zimné mrazy, zamŕzajúca voda zväčšila svoj objem a postupne odtrhávala celé pláty Zimmeritu od oceľového panciera.
Zadržiavanie nečistôt
Vlnitá štruktúra Zimmeritu, najmä vaflový vzor používaný spoločnosťou Alkett na útočných delách StuG III, fungovala v praxi ako prirodzený lapač nečistôt.
Prach, zaschnuté blato, sneh aj ľad sa v ryhách udržiavali podstatne dlhšie než na hladkom pancieri. Na jednej strane to zlepšovalo maskovanie vozidla, pretože tank prirodzene splýval s okolím. Na druhej strane sa však na povrchu dlhšie udržiavala vlhkosť, čo sťažovalo údržbu.
Typický vzhľad na konci vojny
Ku koncu vojny vyzerali mnohé nemecké tanky na východnom fronte veľmi opotrebovane. V dôsledku bojového poškodenia, pôsobenia mrazu a bahna sa Zimmerit miestami odlupoval vo veľkých kusoch, čím odhaľoval spodný červenohnedý základový náter (suřík).
Práve tento kontrast medzi odlupujúcim sa Zimmeritom a odkrytým základovým náterom vytváral charakteristický vzhľad mnohých nemeckých obrnených vozidiel z posledného obdobia vojny.
Zimná kamufláž tankov so Zimmeritom na východnom fronte
Počas zimných bojov na východnom fronte nemecké posádky kamuflovali tanky so Zimmeritom bielou zmývateľnou farbou (Winter-Whitewash). Táto práca bola často veľmi namáhavá, pretože členitý povrch Zimmeritu kládol pri nanášaní farby veľký odpor.
Posádky preto museli pri aplikácii zimného náteru postupovať špecifickým spôsobom, čo výrazne ovplyvňovalo výsledný vzhľad vozidla.
1. Zloženie a riedenie farby v poľných podmienkach
Nemecká armáda dodávala na front koncentrovanú kriedovú farbu vo forme prášku alebo hustej pasty, najčastejšie v sudoch. Pred použitím sa riedila vodou.
Problém s mrazom
V silných ruských mrazoch však voda veľmi rýchlo zamŕzala. Posádky preto museli improvizovať. Kriedový základ často miešali s použitým motorovým olejom, benzínom, petrolejom alebo dokonca s tekutým odpadom z poľných kuchýň.
Výsledná zmes
Takto pripravená zmes nezamŕzala priamo na štetci, mala však výrazný zápach a hustú, lepkavú konzistenciu.
2. Technika nanášania na štruktúru Zimmeritu
Hladký oceľový tank bolo možné nastriekať kompresorom za niekoľko minút. Pri Zimmerite to však nebolo také jednoduché.
Trysky striekacích pištolí sa v mraze často upchávali a farba na drsnom povrchu zle priľnula.
Ručné nanášanie
Väčšina zimných kamufláží sa preto na Zimmerit nanášala ručne pomocou maliarskych štetcov, cestárskych metiel, slamených štetcov alebo veľkých kusov handier omotaných okolo palíc.
Vtláčanie farby do brázd
Farbu nestačilo naniesť dlhými ťahmi štetca. V takom prípade by zostala iba na vrcholoch rýh, zatiaľ čo ich dno by zostalo v pôvodnej tmavožltej alebo zelenej farbe.
Posádky preto museli farbu do hlbokých zárezov Zimmeritu, najmä pri vaflovom alebo kockovanom vzore, doslova vklepávať a silou vtláčať.
Pre veľký členitý povrch bola spotreba farby podstatne vyššia než pri hladkom pancieri.
3. Typický vzhľad a rýchle opotrebovanie
Po zaschnutí vytvorila kriedová farba na Zimmerite zaujímavý trojrozmerný efekt. Vplyvom poveternostných podmienok a prevádzky sa však jej vzhľad veľmi rýchlo menil.
Efekt tieňovania
V hlbokých ryhách Zimmeritu zostávala hrubšia vrstva bielej farby, zatiaľ čo na vrcholoch bola vrstva podstatne tenšia.
Vznikalo tak prirodzené tieňovanie a tank nepôsobil ako jednoliata biela plocha, ale získal plastický vzhľad.
Odlupovanie počas jazdy
Kriedová farba nemala na drsnom a pomerne krehkom povrchu Zimmeritu ideálnu priľnavosť.
Neustále otrasy počas jazdy, silný mráz aj nárazy vetiev spôsobovali, že sa farba z hrán a výčnelkov veľmi rýchlo olupovala. Už po niekoľkých dňoch prevádzky preto tank získal typický opotrebovaný vzhľad.
Zachytávanie nečistôt a mastnoty
Vlnitá štruktúra bieleho Zimmeritu fungovala ako prirodzený lapač nečistôt.
V ryhách sa rýchlo usádzal čierny dym z výfukov, mastnota z motorového priestoru aj rozstriekané zimné blato.
Čisto biely tank preto vydržal na fronte len veľmi krátko. Povrch rýchlo zosivel, zašpinil sa a zošúchal. Paradoxne však práve tento vzhľad zlepšoval maskovanie v zimnej krajine plnej roztápajúceho sa snehu, blata a spálenej zeme.
4. Obchádzanie označení
Z bezpečnostných dôvodov bolo prísne zakázané zabieliť taktické čísla na veži alebo trámové kríže (Balkenkreuz), aby nedochádzalo k paľbe do vlastných vozidiel.
Posádky preto museli tieto označenia na členitom povrchu Zimmeritu pracne obchádzať menšími štetcami.
Čierne alebo červené taktické čísla potom na kontrastnom bielom povrchu výrazne vynikali.
Ak sa kriedová farba na front vôbec nedostala, posádky upevňovali do brázd Zimmeritu a na úchyty náradia biele bavlnené plachty, vrecia od múky alebo na pancier provizórne nahadzovali vrstvy mokrého snehu. Na drsnom povrchu Zimmeritu držal sneh podstatne lepšie než na hladkom oceľovom pancieri.
Zimmerit a iné krajiny
Keďže nemecký Zimmerit vyvolal u Spojencov veľkú zvedavosť a obavy, jednotlivé mocnosti reagovali vlastným výskumom, testovaním a hľadaním alternatív. Ich prístup sa však výrazne líšil podľa hrozieb, ktoré na jednotlivých frontoch očakávali.
Veľká Británia a povojnové testy
Britská armáda sa o Zimmerit zaujímala najviac zo všetkých západných Spojencov. Dôvodom bola obava, že ak Nemci vo veľkom chránia svoje tanky antimagnetickým náterom, pravdepodobne plánujú začať vo veľkom používať magnetické míny aj proti britským tankom.
Vývoj vlastnej pasty
Briti vyvinuli vlastnú obdobu antimagnetickej zmesi na báze gumy s názvom Pasticine (alebo Malmastic). Išlo o plastickú hmotu, ktorá mala vytvoriť rovnakú mechanickú bariéru.
Nečakaný bonus
Počas testov zistili, že drsná vlnitá textúra britskej pasty veľmi dobre pohlcuje slnečné lúče. Tanky sa na slnku neleskli, čo poskytovalo prirodzené maskovanie pred nepriateľským prieskumom.
Povojnové pokusy
Na rozdiel od Nemcov, ktorí s používaním pasty v roku 1944 skončili, Briti pokračovali vo výskume aj po vojne. Nátery testovali na tankoch Churchill a Cromwell. Do sériovej výroby ich však nikdy nezaradili, pretože éru magnetických mín definitívne ukončil príchod prenosných protitankových zbraní s kumulatívnou hlavicou (HEAT), ako bola Bazooka.
Ako prebiehalo britské testovanie
1. Prvé pokusy s gumou (august 1944)
Keď Briti po vylodení v Normandii videli nemeckú textúru, domnievali sa, že ide o sofistikované maskovanie. Keďže nemali k dispozícii nemeckú pastu, v auguste 1944 v rámci experimentu oblepili veže tankov Cromwell (patriacich jednotke C Squadron, 2nd Northants Yeomanry) vrúbkovanými gumovými pásmi.
Testy potvrdili, že drsný gumový povrch výrazne znižuje odraz slnečného svetla a tank sa na slnku leskne podstatne menej.
2. Testy s látkami a zmesou AMCO
V júli 1944 Briti testovali tank Sherman pokrytý rôznymi textíliami. Ukázalo sa však, že látka sa pri prejazde hustým porastom a mladými stromami veľmi rýchlo roztrhala.
Jediným materiálom, ktorý takéto zaobchádzanie vydržal, bol špeciálny bitúmenový plast.
Tento úspech viedol k vytvoreniu oficiálnej britskej zmesi AMCO 1 (Anti-Magnetic Compound No. 1). Táto čierna dechtovo-plastická hmota sa nanášala stierkami na tanky Churchill.
Na rozdiel od nemeckého Zimmeritu bol britský vzor viac zvlnený, nepravidelný a nanášal sa v hrubších vrstvách.
3. Šokujúci test s plameňometom
Počas testovania ochranných vlastností prišli Briti na jeden nečakaný objav. Vedľa seba postavili dva tanky – jeden s britským antimagnetickým náterom a druhý s čistým oceľovým pancierom – a zasiahli ich plameňometom.
Tank bez náteru
Vo vnútri korby teplota stúpla natoľko, že hrozil okamžitý výbuch uloženej munície.
Tank s náterom AMCO
Vrstva pasty fungovala ako veľmi účinný tepelný izolant. Teplota vo vnútri tanku zostala na znesiteľnej úrovni, čo výrazne zvyšovalo šance posádky na prežitie.
Tento test potvrdil staršie správy od Sovietov, že pasta, hoci bola primárne určená ako antimagnetická ochrana, zároveň poskytovala veľmi dobrú pasívnu ochranu pred ohňom a sálavým teplom.
4. Letecké testy maskovania
Briti testovali natreté tanky aj pomocou prieskumných lietadiel. Zistili, že drsná textúra narúša siluetu vozidla.
Po nanesení štandardnej zelenej a čiernej kamufláže boli tanky z výšky podstatne horšie viditeľné ako vozidlá s hladkým pancierom.
Výskum britského „Zimmeritu“ pokračoval v utajení aj po vojne. Britská armáda ho definitívne ukončila až v roku 1947, keď sa začal vývoj nových typov pancierovania a modernej protitankovej ochrany.
Sovieti
Červená armáda sa so Zimmeritom stretávala najčastejšie, keďže na východnom fronte bojovala proti veľkému počtu tankov Tiger a Panther.
Prvé ostreľovanie a mýty
Keď Sovieti začiatkom roku 1944 skúmali ukoristené a vyhorené nemecké tanky, dospeli k mylnému záveru. Domnievali sa, že drsná vrstva slúži ako ochrana pred zápalnými fľašami (Molotovovými koktailmi).
Skutočné testy
Neskôr uskutočnili vlastné skúšky, počas ktorých sa pokúsili Zimmerit zapáliť. Zistili, že po vystavení priamemu ohňu iba sčernel, nezačal horieť a nerozpúšťal sa ani v horúcej vode.
Vlastné riešenia
Sovieti sa rozhodli vlastnú antimagnetickú pastu nevyvíjať. Výroba tankov T-34 musela zostať čo najjednoduchšia a najrýchlejšia. Akékoľvek zdržanie spôsobené nanášaním podobného náteru bolo neprijateľné.
Namiesto toho sa spoliehali na to, že nemecká pechota mala magnetických mín veľmi málo.
Spojené štáty americké a improvizácia v Pacifiku
Keď Spojenci v Európe zaistili nemecké tanky s naneseným Zimmeritom, poslali jeho vzorky na chemickú analýzu a testovanie do Spojených štátov. Americkí technici vykonali sériu skúšok s cieľom zistiť, či by bolo vhodné zaviesť tento náter aj na tankoch M4 Sherman.
Zistili, že Zimmerit funguje mechanicky veľmi dobre – magnetické míny sa na ňom nedokázali spoľahlivo prichytiť. Keďže však nemecká pechota v Európe americké tanky magnetickými mínami takmer vôbec neohrozovala, armáda rozhodla, že zavedenie pasty by iba zbytočne spomaľovalo výrobu.
Úplne odlišná situácia nastala počas bojov v Tichomorí. Americká námorná pechota (USMC) a pozemné sily začali dobýjať ostrovy ako Tarawa, Iwo Jima či Okinava, kde japonská pechota trpela nedostatkom protitankových diel. Preto sa vo veľkej miere spoliehala na samovražedné tímy lovcov tankov.
Japonskí vojaci často útočili pomocou magnetickej míny Typ 99, známej aj ako „korytnačia mína“. K tankom Sherman sa snažili dostať na bezprostrednú vzdialenosť a pomocou štyroch silných magnetov mínu pripevniť na bočný pancier alebo poklopy.
Keď Spojenci v Európe zaistili nemecké tanky s nanesenou pastou, poslali vzorky na chemickú analýzu a otestovanie do USA. Americkí technici vykonali sériu testov s cieľom zistiť, či by mali tmel zaviesť aj na tankoch M4 Sherman.
Zistili, že Zimmerit funguje mechanicky bezchybne – magnety z neho okamžite skĺzli. Keďže však nemecká pechota v Európe americké tanky magnetickými mínami takmer vôbec neohrozovala, armáda oficiálne rozhodla, že nanášanie pást by v európskych továrňach iba zbytočne brzdilo masovú výrobu.
Úplne iná situácia nastala, keď americká námorná pechota (USMC) a pozemné sily začali dobýjať tichomorské ostrovy (ako Tarawa, Iwodžima či Okinava). Japonská pechota nemala dostatok protitankových diel, preto sa spoliehala na samovražedné tímy lovcov tankov.
Japonci masovo útočili s magnetickou mínou Typ 99 (známou ako “korytnačia mína”). Vojaci vbehli v džungli priamo k tanku Sherman a pomocou štyroch silných magnetov mínu pricapili na bočný pancier alebo poklopy.
„Improvizovaný Zimmerit“ amerických posádok
Keďže americké tanky nemali z výroby žiadny antimagnetický náter, posádky a poľné dielne v Tichomorí si museli vytvoriť vlastné nemagnetické bariéry. Na tankoch Sherman vzniklo niekoľko zaujímavých improvizovaných riešení.
Drevené obloženie (Plank Armor)
Na boky korby sa montovali hrubé dubové alebo borovicové dosky upevnené kovovými rámami. Drevo fungovalo podobne ako Zimmerit – vytvorilo hrubú nemagnetickú vrstvu.
Keď sa japonský vojak pokúsil priložiť mínu Typ 99 na drevený bok tanku, magnety nedokázali udržať jej hmotnosť a mína spadla na zem.
Betónová výplň
Priestor medzi drevenými doskami a oceľovým pancierom sa často zalieval hrubou vrstvou betónu. Takýto „sendvič“ nielenže zabránil prichyteniu magnetických mín, ale zároveň do určitej miery pohlcoval účinok japonských kumulatívnych náloží a satchel charges.
Hliníkové rohože PSP
Na predný pancier (glacis) posádky upevňovali perforované hliníkové panely, ktoré sa bežne používali pri výstavbe poľných letísk.
Hliník je nemagnetický kov a perforovaný povrch zároveň sťažoval spoľahlivé prichytenie magnetov.
Klince a pletivo proti pechote
Aby japonskí vojaci nemohli položiť mínu na horné časti tanku alebo okolo poklopov, príslušníci americkej námornej pechoty zvárali na tanky drôtené siete alebo navárali stovky ostrých klincov smerujúcich hrotmi nahor.
Útočník sa tak na tank len veľmi ťažko dostal bez vážneho zranenia.
Kanada
Do testovania antimagnetických náterov sa zapojila aj Kanada. Po vojne uskutočnila niekoľko pokusov s aplikáciou podobných zmesí na samohybné delá.
Výsledok bol rovnaký ako vo Veľkej Británii – vývoj protitankových technológií pokročil natoľko, že magnetické míny stratili svoj význam a od ďalšieho vývoja týchto pást sa definitívne upustilo.
Modelovanie
V plastikovom modelárstve, najčastejšie v mierkach 1:35 a 1:48, patrí znázornenie Zimmeritu medzi najobľúbenejšie, ale zároveň aj najnáročnejšie modelárske techniky.
Správne vytvorená textúra poskytuje výborný podklad pre wash, pigmenty aj realistické odreniny s odhalením základovej farby.
Ručná tvorba pomocou tmelu a nástrojov
(Najrealistickejšia metóda)
Táto technika najvernejšie napodobňuje skutočný výrobný postup používaný v nemeckých továrňach.
Materiál
Na model sa nanesie tenká vrstva jednozložkového tmelu (napríklad Tamiya Putty) zriedeného tekutým lepidlom alebo jemný dvojzložkový epoxidový tmel (napríklad Milliput či Tamiya Epoxy Putty).
Výhodou epoxidových tmelov je, že tvrdnú pomalšie a počas schnutia takmer nemenia svoj objem.
Existujú aj špeciálne akrylové pasty (napríklad od značiek Ammo, Sirahobby alebo AK Interactive), ktoré možno pred zaschnutím zmyť vodou, čo výrazne uľahčuje opravy prípadných chýb.
Nástroje
Vzory sa do tmelu vytláčajú špeciálnymi kovovými špachtľami s ozubením (napríklad od výrobcov Tamiya alebo Ammo), vrúbkovanými valčekmi alebo improvizovanými nástrojmi, ako je upravený koniec žiletkovej pílky či ozubené koliesko zo starých hodiniek.
Vaflový vzor sa vytvára pomocou miniatúrnych štvorcových pečiatok.
Postup
Po nanesení sa tmel nechá krátko vytuhnúť.
Nástroj sa navlhčí vodou, aby sa naň tmel nelepil, a následne sa postupne po jednotlivých riadkoch vytláča alebo valcuje požadovaný vzor.
